Môže byť vedec kresťanom?

Ako prvý používal teleskop na pozorovanie oblohy. Ako prvý objavil mesiace okolo Jupitera, prvý informoval o škvrnách na slnku, prvý zistil, že Mliečna dráha pozostáva z myriád hviezd a prvý upozornil na to, že mesiac je hornatý. Bol tiež jeden z prvých, ktorí povedali, že Ptolemaios sa mýlil a Kopernik mal pravdu: Zem sa točí okolo slnka, nie naopak.

Bol to Galileo Galilei (1564-1642), jeden zo zakladateľov modernej experimentálnej vedy, ktorého tieto objavy priviedli do konfliktu so štátnou (všeobecne uznávanou) cirkvou. Jezuiti v tomto „učení“ videli najhoršie následky pre rímsku cirkev. Tento starý vedec bol súdený a nútený proti vlastnej vôli svoje učenie odvolať. On to urobil, ale zachovala sa správa o tom, že potom zašomral: „A predsa sa točí.“ O viac než 350 rokov neskôr, v r. 1992, pápež Ján Pavol II. prehlásil, že v odsudzovaní Galilea sa urobili chyby.

Prípad Galilea je asi najznámejšou ilustráciou napätia medzi vedou a náboženstvom. Pred tým i potom boli aj iní, preto vždy, keď príde na reč veda a kresťanstvo, na myseľ prichádza vojna a konflikt. V roku 1896 Andrew Dickson White dokonca vydal knihu s názvom História vojny medzi vedou a teológiou v kresťanstve.

Veda v kresťanskej kultúre

I keď vzťahy medzi kresťanstvom a vedou poznačilo napätie, často sa preháňa. Niektorí historici v oblasti vedy správne argumentovali, že moderná veda sa mohla vyvinúť len v kultúre s kresťanským svetonázorom.¹ Kresťania veria v osobného Boha, ktorý je nezávislý na svojom stvorení. V animizme alebo panteizme príroda je bohom — čo je menej než niečo osobné, ale viac než neživá hmota ovládaná abstraktnými zákonmi. Skúmanie jej tajomstiev by bolo hrozné podujatie

Kresťania veria vo všemohúceho Boha ktorý stvoril prírodu ex nihilo (z ničoho) a sám ju ovláda. To predpokladá, že príroda sa riadi presnými (matematickými) zákonmi. Boh mohol tvoriť ako chcel, a keďže jeho spôsoby nie sú naše spôsoby, naša logika je najskôr slabá na to, aby prírode porozumela. Ak chceme zistiť ako Boh tvoril, musíme bádať a experimentovať. Boh sa o svoju moc nad stvorením podelil s ľudstvom (Genesis 1:28), teda od nás sa priam očakáva, že budeme prírodu študovať. V kontraste s tým, v iných tradíciách prevládajú idey nezávislé na hmote, ktoré vedú k nepresnému iracionálnemu svetu. Napríklad v gréckom systéme božská tvorivá činnosť bola obmedzená na to, čo človek mohol logicky vydedukovať zo všeobecných princípov; žiadne experimentovanie nebolo potrebné.

Kresťania veria v dobrého Boha. Jeho stvorenie je dobré a hodné štúdia. Ľudstvo je súčasťou Božieho dobrého stvorenia. Teda veda by mala poslúžiť na to, aby prostredníctvom rozmanitých objavov prospela ľudstvu a odľahčila mu drinu, otravu a zmiernila choroby. Čas je lineárny a život sa môže zlepšovať. Toto stojí v protiklade s inými systémami, ktoré vnímajú svet ako nedokonalý a nehodný pozorného štúdia. Manuálna práca, vrátane tej, ktorá je potrebná pre vedecké objavy, nebola v minulosti vážená. Otroci boli ľahko nahraditeľní, pretože robili len „podradnú“ robotu. Čas bol cyklický a život sa točil okolo rutiny.

Kresťania veria v racionálneho Boha, ktorého stvorenie (a jeho jednanie) je predvídateľné, spoľahlivé a ovládané zákonmi. Človek bol stvorený ako racionálna bytosť a môže odhaliť tieto spoľahlivé zákony. Na druhej strane svojvoľnícka povaha bohov iných náboženstiev spôsobuje, že štúdium prírody a vzťahov medzi prírodnými javmi sa zdá márne.
V tomto kontexte kresťanského svetonázoru, ktorý podporuje otvorenosť pre študovanie Božieho stvorenia, nemusí existovať žiadny konflikt medzi pravými kresťanskými snahami a vedeckým bádaním. Pouvažujme o niektorých významných vedcoch z minulosti i súčasnosti, ktorí boli zároveň oddanými kresťanmi.

Isaac Newton

Sir Isaac Newton (1642-1727) je príkladom vynikajúceho vedca, ktorý bol úprimný veriaci.² Vyvinul teórie o svetle a o vesmírnej gravitácii a podieľal sa na vynájdení výpočtovej metódy. Zaujímavý dôkaz o Newtonovej náboženskej skúsenosti ponúka zoznam jeho asi 50-tich hriechov z minulosti, ktoré spísal v r. 1662, ako: „Vyhrážanie sa môjmu otcovi a matke Smith, že ich vypálim aj s domom nad nimi“; „Vrazenie mojej sestre“; „Nazývanie Derothy Roseovej mrcha“; „Nečisté myšlienky, slová, činy a sny“; „Vypekanie koláčov v nedeľu večer“; „Kúpanie sa v kadi v Tvoj deň“; „Prázdne reči v Tvoj deň a inokedy“; „Neobrátenie sa bližšie k Tebe pre moje záľuby“; „Nedostatočná bázeň pred Tebou, aby som Ťa neurážal“.

Podľa Johna Lockeho, Newtonovi sa len málokto mohol rovnať v biblických poznatkoch. Newton si organizoval tieto vedomosti metodicky a bol si istý vo svojom presvedčení tak, že si stanovil dobre definované pravidlá na interpretovanie Biblie. Newton veril, že bol súčasťou ostatku, ktorý si Boh vyvolil na obnovenie správnej interpretácie Biblie. Napísal knihy o biblických proroctvách a o biblických chronológiách. Veril, že staroveké texty poskytovali vedecké informácie, vrátane popisu nedávneho stvorenia a zničujúcich katastrôf. A i keď to nebolo široko známe až do tohto storočia, Newton zastával netradičné Ariánske náuky, ktoré ho viedli k tomu, aby považoval uctievanie Krista za modlárstvo. Pre jeho nekonvenčnosť neprijal svoje uvedenie do náboženského poriadku na Cambridge a riskoval, že sa vzdá svojho spoločenstva.

Principia bola Newtonova syntéza nového vedeckého svetonázoru. V publikácii General Scholium, vo vydaní z r. 1713, uvádza, že jeho zámerom bolo dokázať existenciu Boha a bojovať s ateizmom, a napadnúť mechanické vysvetlenie fungovania vesmíru. Keď Richard Bentley vydal prvú lekciu zo série Robert Boyle Lectures na obranu náboženstva, do značnej miery čerpal z diela Newtona. Newton veril, že vesmír si vyžaduje inteligentného Stvoriteľa, že sa riadi prírodnými zákonmi zriadenými Bohom a že sa uchováva nadprirodzenými činmi jeho zvláštnej prozreteľnosti.

Michael Faraday

Príklad Michaela Faradaya (1791-1867) efektívne vyvracia názor, že vedci sú v opozícii voči teológii.³ Faraday bol popredným vedcom svojej generácie. Vynašiel elektrický motor, elektrický transformátor, objavil elektromagnetickú indukciu, predstavil pólové siločiary, navrhol elektromagnetické vlny, a dnes je ctený tým, že je po ňom pomenovaná jednotka kapacity — farad. Aj on bol úplne oddaný kresťan. Podľa toho, čo Faraday povedal Ade, grófke z Lovelace, patril do „veľmi malej a opovrhovanej kresťanskej sekty, známej – ak vôbec známej – ako Sandemaniáni“. Svoje sandemaniánske členstvo považoval za dôležitejšie než svoju kariéru vo vede.

Sandemaniáni prijímali Bibliu ako základ každého konania a za súbor pravidiel pre cirkevnú organizáciu. Počas celej histórie Sandemaniáni sa snažili zachovať si odlišnosť od všetkých ostatných náboženských skupín v presvedčení, že len oni správne nasledovali smernice Biblie. Sandemaniáni zdôrazňovali triezvosť a umiernenosť v svetských pôžitkoch. Prijatie nového člena do cirkvi si vyžadovalo, aby kandidát vyznal vieru v spasiteľnú Božiu milosť a odhodlanie napodobňovať svojím životom Ježiša Krista pred celým zhromaždením ľudí. Faraday to všetko urobil a v cirkvi slúžil ako starší.

Vo vede, aj vo svojom náboženstve sa Faraday bál akéhokoľvek „zmätku“ a mal silnú potrebu mať okolo seba poriadok. Bol veľmi opatrný pred špekulatívnou interpretáciou výskumných faktov – tak ako Sandemaniáni boli opatrní, aby sa držali doslovného znenia Biblie. Sandemaniánske „napomínanie“ pozostávalo z pozorne vybratých Biblických pasáží pospájaných minimálnym množstvom sprievodného textu – tak ako Faradayove vedecké poznámky pozostávali z pozorne vyselektovaných popisov výskumných faktov pospájaných len minimálnym množstvom špekulatívnych interpretácií. Jeho kresťanstvo zahŕňalo a vsiaklo všetky aspekty jeho života — duchovný život, sociálny, politický, aj profesionálny.

Iné príklady z minulosti

Aj mnohí iní vedci boli oddaní kresťania. Johannes Kepler (1571-1630), nemecký astronóm a matematik, povedal, že učenie o trojici mu pripomínalo trojdielny heliocentrický systém slnka, stálic a priestoru medzi nimi.⁴ Blaise Pascal (1623-1662), brilantný francúzsky matematik, ktorého dielu je veľmi zaviazaný náš počítačový svet, sa stal úprimným kresťanom v r. 1654 a vždy si so sebou nosil prejav tejto skúsenosti. Napísal početné duchovné myšlienky vo svojich zamysleniach Pensé, ako napr. túto: „Pán Boh chce radšej pohnúť vôľou než mysľou. Dokonalá čírosť (jasnosť) by pomohla mysli, ale poškodila vôli.“⁵

Robert Boyle (1627-1691), otec modernej chémie, bol dobre známy svojou zbožnosťou a svojimi zábranami v záležitostiach náboženstva. Tie mu zabránili, aby urobil prísahu, ktorá sa vyžadovala od prezidenta britského kráľovského spoločenstva (British Royal Society). Dobrovoľne sa vzdal dotácie za celoročné prednášanie v boji proti ateizmu.⁶ Nicolaus Steno (1638-1686), dánsky geológ a anatóm, vyvinul princípy na popisovanie usadených hornín, ktoré sa v geológii používajú dodnes. Neskôr vo svojom živote sa stal vysväteným katolíckym kňazom, celý svoj majetok rozdal chudobným a napokon zomrel v mukách biedy a pôstu.⁷ Švédsky prírodovedec Carolus Linnaeus (1707-1778), zakladateľ modernej systematickej biológie a dvojmenného názvového systému, zaviedol jazyk používaný v 1. kapitole biblickej knihy Genesis 1 do definície druhov.⁸

Lord Kelvin [William Thomson] (1824-1907) veril, že vyprchávanie užitočnej energie je všeobecná vlastnosť, ako je to napísané v Žalme 102:27, „a všetky zvetšejú [zostarnú] ako rúcho.“ Toto teologické poňatie mu pomohlo vo vyvinutí druhého termodynamického zákona. Z tých istých dôvodov, Kelvin veril, že život vychádza len zo života, že je tajomstvom a zázrakom, a že ho skonštruoval a riadi Stvoriteľ dlhé časové obdobia.⁹

James Clerk Maxwell (1831-1879) zhrnul všetky zásady elektriny, magnetizmu a optiky do niekoľkých abstraktných polových rovníc, ktoré stále tvoria základ pre elektromagnetickú teóriu. Podobne, aj jeho náboženské názory boli formulované tak trocha abstraktne po jeho hlbokom a veľmi osobnom odovzdaní sa vo viere v r. 1853, ktoré ho priviedlo k tomu, že odišiel z prostredia veľkých uznávaných cirkví. Maxwell bol presvedčený, že základ náboženstva neleží v racionalistických elaborátoch. Otvorene priznával, že veda by nikdy nemala byť považovaná za vodítko k náboženskej pravde: „Frekvencia zmien vo vedeckých hypotézach je samozrejme oveľa väčšia než v biblických interpretáciách.“¹⁰

Louis Pasteur (1822-1895) významný francúzsky vedec pomohol položiť základ pre baktériovú teóriu o chorobách a pre preventívne očkovanie. Je dobre známy svojou pasterizačnou technikou, ktorá je po ňom pomenovaná. Jeho pokusy pomohli vyvrátiť myšlienku, že život môže vzniknúť z neživého. Veril, že v ľuďoch sú dve odlišné domény (sféry): jedna vedecká a druhá citová a vierová, a „beda tomu, kto dovolí prekročiť jednej do druhej v takom nedokonalom stave ľudského poznania.“ Pasteur sa možno oddal tomu, čo sám nazýval „okúzlenie vedy“, ale skláňal sa pred veľkou [Božou] mocou. „Pozitivizmus,“ povedal, „neberie do úvahy najdôležitejšie z pozitívnych plánov Nekonečného.“¹¹

Súčasní vedci

Aj keď si to často neuvedomujeme, veľa súčasných vedcov je takisto veriacich. Raketový inžinier nemeckého pôvodu Wernher von Braun, bol v rokoch 1960 riaditeľom Marshalovho centra pre vesmírne lety (Marshall Space Flight Center) a do roku 1972 administrátorom pre plánovanie v stredisku NASA. V jednej knihe hovorí: „Zisťujem, že je rovnako ťažké rozumieť vedcovi, ktorý neuznáva existenciu zvrchovanej racionality v pozadí existencie vesmíru, ako pochopiť teológa, ktorý popiera pokroky vedy. A určite neexistuje vedecký dôvod, prečo by si Boh nemohol uchovať rovnakú dôležitosť v našom modernom svete, akú mal predtým než sme začali skúmať jeho stvorenie teleskopom, cyklotrónom, a kozmickými vozidlami.“¹²

James Irwin založil evanjelickú „Nadáciu pre vysoké lety“ (High Flight Foundation) len rok potom, čo kráčal po mesiaci. Neskôr viedol expedíciu High Flight, ktorej cieľom bolo hľadanie Noachovej archy na vrchu Ararat v Turecku. Keby sa mohol porozprávať s Bohom keď bol na mesiaci, opýtal by sa ho: „Pane, je to správne, že sme prišli na toto miesto?“ A podľa neho, Pán Boh by odpovedal: „Áno, je to správne, ak česť vzdáte mne.“¹³

Walter Bradley je samostatný výskumný asistent v strojárskom inžinierstve na univerzite A&M v Texase, ktorý dostal viacero miliónov dolárov v grantoch na výskum. Posledných päť rokov prednáša o vedeckých dôkazoch o existencii Boha a vedie prednáškové turné po väčšine významných amerických univerzít.¹⁴ Henry Schaefer kvantový chemik na University of Georgia, je päťnásobným kandidátom na Nobelovu cenu a pred nedávnom bol uznaný ako tretí najcitovanejší chemik na svete. Časopis U.S. News & World Report z 23. decembra 1991 cituje jeho slová: „Význam a radosť v mojej vede nastáva v tých občasných momentoch, keď objavím niečo nové a poviem si: ‚Teda takto to Boh urobil!‘ Mojím cieľom je pochopiť malý kútik z Božieho plánu.“

Nedávno v jednej knihe odpovedalo 60 popredných vedcov, vrátane 24 držiteľov Nobelovej ceny, na otázky o vede a Bohu. Jedným z nich bol Arthur Schawlow, profesor fyziky na Stanford University a laureát Nobelovej ceny z fyziky z r. 1981. Hovorí: „Zdá sa mi, že keď človek prichádza do styku so zázrakmi života a vesmíru, musí sa pýtať „prečo“ a nie len „ako“. Jediné možné odpovede sú náboženské. . . . Potrebu Boha nachádzam vo vesmíre i v mojom osobnom živote.“¹⁵

Už dávno žalmista napísal jednu vzácnu inšpirovanú vetu: „Nebesia rozprávajú slávu silného Boha, a dielo jeho rúk oznamuje obloha.“ (Žalm 19:2). Príroda nás vyzýva, aby sme uznali jej Stvoriteľa a pozýva nás, aby sme skúmali jej tajomstvá. V kontexte tejto výzvy a tohto pozvania tu nemusí byť žiadny konflikt medzi biblickým kresťanstvom a vedou, medzi vierou a rozumom. Vedec môže byť naozaj kresťanom.

Benjamin L. Clausen

Geoscience Research Institute

Poďakovanie

College and University Dialogue je medzinárodný žurnál o viere, myslení a činoch vydávaný v anglickom, francúzskom, portugalskom a španielskom vydaní. Vzorové výtlačky je možné objednať na adrese:
   12501 Old Columbia Pike, Silver Spring, MD 20904 USA
    Tel.: +1 301 680-5066
    Fax: +1 301 622-9627
    E-mail: 74617.464@CompuServe.COM alebo 104472.1154@CompuServe.COM

Poznámky a odkazy

Nancy R. Pearcey and Charles B. Thaxton, The Soul of Science: Christian Faith and Natural Philosophy (Wheaton, Ill.: Crossway Books, 1994), pp. 21-37; and references therein.
Richard S. Westfall, The Life of Isaac Newton (Cambridge, 1993); see also Edward Harrison, „Newton and the Infinite Universe,“ Physics Today 39 (February 1986), pp. 24-32.
See Geoffrey N. Cantor, Michael Faraday: Sandemanian and Scientist: A Study of Science and Religion in the Nineteenth Century (New York: St. Martin’s Press, 1991).
Arthur Koestler, The Act of Creation (New York: Macmillan, 1964), p. 125.
Blaise Pascal, Pensé. Translated with an Introduction by A. J. Krailsheimer (London: Penguin, 1966), pp. 101, 309.
David Knight, „Corpuscular science,“ Nature 368 (March 17, 1994), p. 200; Harrison, 1986, p. 24.
Claude C. Albritton, Jr., The Abyss of Time: Changing Conceptions of the Earth’s Antiquity after the Sixteenth Century (San Francisco: Freeman, Cooper & Co., 1980), pp. 20-40.
Pearcey and Thaxton, p. 254.
Crosbie W. Smith and M. Norton Wise, Energy and Empire: A Biographical Study of Lord Kelvin (Cambridge: Cambridge University Press, 1989), pp. 331, 535, 634.
Paul Theerman, „James Clerk Maxwell and Religion“, American Journal of Physics 54 (April 1986), pp. 312, 316.
René Vallery-Radot, The Life of Pasteur, translated from the French by Mrs. R. L. Devonshire (New York: Doubleday, Page & Co., 1923), pp. 244, 342; Jack Meadows, The Great Scientists (Oxford: Oxford University Press, 1987), pp. 175, 176.
Richard H. Utt, ed., Creation: Nature’s Designs and Designer (Mountain View, Calif.: Pacific Press, 1971), p. 6.
Tom McIver, „Ancient Tales and Space-Age Myths of Creationist Evangelism,“ The Skeptical Inquirer 10 (Spring 1986), pp. 263, 271; Betty Kossick, „The Moonwalker,“ Adventist Review 169 (January 30, 1992), p. 9.
Walter Bradley, „Scientific Evidence for the Existence of God,“ The Real Issue 13 (September/October 1994), p. 3; produced by the faculty ministry of Campus Crusade for Christ, Internet: CLM@CLM.ORG
Henry Margenau and Roy Abraham Varghese, eds., Cosmos, Bios, Theos: Scientists Reflect on Science, God, and the Origins of the Universe, Life, and Homo Sapiens (La Salle, Ill.: Open Court Pub. Co., 1992), p. 105.