Loading...Zdá sa, že ľudstvo vo všeobecnosti túto otázku zodpovedá veľmi jednoznačne a napodiv takmer jednomyseľne. Ľudia hovoria: áno, zomrieme, veď každý vie, že smrti sa vyhnúť nedá. No zároveň aj jedným dychom tvrdia, že po smrti žijeme ďalej.
Človek akoby sa nechcel zmieriť s tým, že smrť a smrteľnosť je následkom hriechu. Sám seba uisťuje o tom a je presvedčený, že po smrti žije ďalej. V tejto záležitosti si je natoľko istý, akoby na svete nebolo nič samozrejmejšie ako to, že človek je vlastne nesmrteľný. Dokonca aj ateistom, ktorí neuznávajú túto kresťanskú “vymoženosť” nesmrteľnosti, teraz prišli na pomoc rôzne filozofie pochádzajúce z východných náboženstiev. Pravda, odtiaľ aj samotné kresťanstvo načerpalo “poznanie” a ľudskou filozofiou nahradilo výroky Písma. Takmer všetky svetové náboženstvá – nekresťanské, áno i kresťanské – sa nezaobídu bez tohto takto formulovaného bodu vo svojom učení. Každé z týchto náboženstiev vo svojej terminológii operuje pojmami, ktoré raz veľmi dávno vymyslel istý podvodník menom Lucifer.
Je to zvláštne, ale prečo by to Pán Boh takto zariadil? Nie je to iba veľká fraška? Čo tým Pán Boh myslel, keď povedal: “V deň, v ktorý by si jedol z neho (zo stromu), istotne zomrieš”? Nie je to z jeho strany iba akési nedokonalé opatrenie na strašenie ľudí? Nebolo zbytočné sa Bohu namáhať a niečo Adamovi vysvetľovať a zakazovať?
Aj keď ľudia vtedy filmy o mimozemšťanoch ešte nepozerali a neboli nimi tak očarení, predsa chyták tohoto mimozemšťana zapôsobil veľmi silným dojmom, a to až tak, že mu ľudstvo – zdá sa – raz navždy uverilo. Povedal: “vôbec to nie je pravda, že zomriete” 1.Moj. 3,4. Možno by sme to mohli domyslieť, čo vlastne vtedy satanovo médium – had na strome – hovoril. Možno povedal: ,Viete, Pán Boh sa vlastne sám dobehol, On si to ani neuvedomil, akých vás stvoril. Vy máte nesmrteľnú dušu. Vy vlastne ani nezomriete; budete ako Boh‘.
V ovzduší celospoločenských novembrových zvykov a sviatku všetkých mŕtvych, keď ľudia vynakladajú veľké prostriedky, obetujú množstvo voľného času, cestujú z miesta na miesto aby ozdobili hroby a pomodlili sa za mŕtvych, sa natíska otázka: Kto za to môže, že ľudstvo takto chápe (nechápe) problematiku smrti? Ako pomôcť tým, ktorí v úprimnosti náboženského presvedčenia robia všetko preto, aby “pomohli” svojim zosnulým? Ľudia tvárou v tvár smrti si osvojili celkom sympatický názor o pokračujúcom živote po smrti. Žiaľ, tento názor neobstojí vo svetle výrokov Písma a je kruto zavádzajúci – ako pre pozostalých, tak i pre tých, ktorí v tejto pseudonádeji zomierali. Víťazstvo je na strane satana, keď človek takto podvedený odchádza zo sveta bez toho, že by mal usporiadané vzťahy s ľuďmi či s Bohom, v nádeji, že sa to dá aj POTOM.
Aby Katolícka cirkev podoprela učenie o takzvanom očistci, musela siahnuť po neinšpirovaných spisoch a zaradiť ich medzi biblické knihy. V jednej z takýchto kníh, v II. knihe Makabejskej sa píše: “Svätá a spasiteľná je myšlienka modliť sa za zomrelých, aby boli oslobodení od hriechu… Preto dal Júda Makabejský priniesť obeť za mŕtvych, aby im boli odpustené hriechy”. Katolícky katechizmus k tomu dodáva: “Naša modlitba im môže nielen pomáhať, ale môže im umožniť, aby ich prihováranie za nás bolo účinné. Cirkev tiež odporúča almužny, odpustky a kajúcne skutky za zomrelých.”
Človek týmto spôsobom dostáva možnosť tzv. druhej šance. Toto učenie sa v iných náboženstvách prejavuje vo forme rôznych reinkarácií, keď ľudská duša môže nespočetnekrát putovať z človeka do človeka alebo aj do zvieraťa, aby sa tak očisťovala. Je to pochabá idea, teória, ktorá vyhovuje najviac človekovi, ktorý nechce činiť pokánie. Znovu sa tak napĺňajú slová Písma o tých, ktorí “neprijali a nemilovali pravdu, ktorá by ich zachránila, preto ich Boh vydá do moci klamu, aby uverili lži.” II. Tes. 2,10.11.
V dobe konca pravé biblické učenie o stave po smrti ochráni Boží ľud pred zvodom posledných dní a zvlášť pred okultno-špiritistickými prúdmi. Posolstvo biblie v otázke smrti je jasné a pre človeka varovné. Ak Boh povedal krátko po stvorení prvým ľudským bytostiam, že im hrozí smrť, myslel tým definitívnu smrť a nie len čiastočnú alebo žiadnu. Vďaka Bohu však zúfalý a pokánie činiaci človek sa môže definitívnej smrti vyhnúť. Je to možné iba vtedy, ak uverí v Ježiša Krista a uzná ho ako jedinú cestu vedúcu do večného života. On je zárukou oslobodenia od hriechov počas nášho života a nádejou na vzkriesenie.
Stanislav Byrtus
Zemplínsky Maják 11/1998
